Stránka PanSÚ je v novom šate > Stránka PanSÚ sa predstavuje v novej verzii redakčného systému. Inovovali sme grafiku a fun

Maďarónska tlač v USA

Napísal: Jozef Janek

1 komentár a 0 reakcií

Maďarskí šovinisti sa pokúšali zlikvidovať slovenský národný pohyb aj prostredníctvom vymysleného „slovjackeho hnutia“. Na jeho podporu a na boj proti slovenským národovcom v Amerike iniciovali vydávanie maďarónskej „slovjackej“ tlače. Tu je stručný popis niektorých maďarónskych titulov.

SLOVENSKY HLAS.

Maďarónsky týždenník vydávaný vo východoslovenskom nárečí v Pittsburghu, Pennsylvánia, v rokoch 1894 - 1898.

Tento plátok Slováci nazvali Slovensky Fras alebo Konsky Fras. Prvé číslo tohto maďarónskeho časopisu vyšlo 10. mája 1894. Časopis vychádzal z podpory maďarskej vlády a redigoval ho istý Alexander Viszloczky a Gálik. Formálne ako jeho vydavateľ vystupoval advokát Gustáv Gilbert. Prvé číslo vyšlo s týmto programom: „Národ proci rodičovskej zemi buric še na žaden spusob ňechceme a ňebudzeme.“. Ferenčík o ňom napísal, že bol založený iba na útoky na osobu na Petra V. Rovnianka. Amerikánsko - Slovenské Noviny tento časopis privítali slovami: „Slovensky Hlas je názov nového týždenníka, ktorý začali vydávať v Pittsburghu páni Viszloczky, Gallik & Co. 1108 Carson. Šesť rokov pracovalo sa ťažko, veľmi ťažko na tom, aby všelijaké hathlaninské nárečia vypudené boli z kolónie slovenskej v Amerike a ona nie len duchom, ale rečou dokazovala, že je skutočne slovenskou, národnou, že ďaleko od nej je beťársky duch maďarizmu a odrodilstva; a po šiestich rokoch, keď rečové diferencie medzi slovenskou kolóniou zmizli, začne sa vydávať časopis rečou, aká nikdy nikde ani v Šariši, ani na Spiši, Zemplíne, Abauju, Ungvare a nikde pod holým nebom neexistovala.

Čo asi povedali by Nemci, keby sa niekto zbláznil natoľko, žeby začal vydávať časopis v starej nemčine? My želáme si čím viac dobrých časopisov, sú oni ozdobou našej literatúry a prostriedkom nášho vzdelania, ale pánovia, kto prehrešuje sa proti čistote reči, kto na posmech a hanbu obracia našu krásnu slovenskú reč, ten hanobí narod náš, ten priateľom jeho byt nemôže. Ked Slovensky Hlas v literárnej slovenčine a nie nejestvujúcej hatlanine začne vychodiť s programom čisto slovenským, v duchu slovensko-národnom a slavianskom, zaželáme mu mnoho zdaru, takto ale protestovať musíme proti zauškovaniu našej slovenskej reči. Nevykladať slova naše za závisť, ta je ďaleko od náš, tento protest musíme učiniť, jak musí ho učiniť každý človek, ktorý zmysel pre slovenskú reč ma a ak ho neučiní dobrým Slovákom byt v žiadnom prípade byt ani nemôže. Tam kde ide o čistotu reči, tam o obchode snívať sa nesmie.“. (Toto napísali Amerikánsko - Slovenské Noviny, 17. mája 1894:

Väčšina Slovákov na písačky tohto maďarónskeho plátku reagovala negatívne Andrej Cvengroš napísal v roku 1895) toto: „Náhodou dostal sa mi do rúk Slovensky Hlas, čí ako ho mnohí nazvali „Slovensky Fras“. Vydavateľ tejto muchotrávky posiela sem každý týždeň viac výtlačkov, vzdor tomu, že si ho tu nikto nepredpláca ani predplácať nebude. No kto ho nazval frasom, ten mal pravdu, je to skutočný fras; ešte aj malé dietky peknejšie hovoria, než tu spomenutý fras píše. Tak sa po slovensky nikdy nepišalo ani písať nebude; to je nie slovenská, ale maďarónsko-ázijsko-tatárska spisba! Podľa písania pochybujeme, aby redaktor a vydavateľ spomenutého frasu po slovensky vedel, lebo „soriky“ „sogor“,“Eperjes“ atd. sú predsa nie slovenské slová, ale nejaké ázijsko-tatársko-maďarské! A ešte nájdu sa takí hlúpi ľudia čo ho odoberajú a doňho píšu; ako aj z Baltimoru, Md., akýsi M.K. a z Clevelandu, Ohio istý J. Polyazky na slávu mu privolávajú. A že vraj majú aj nejakú maďarónsko-ázijsko-tatársku organizáciu, ktorej úradným orgánom bude vraj Konsky Fras! Bože, aké to táraniny! Muž ktorý má už zdravý rozum, trebárs je aj nie učeným, sčítaným človekom, predsa nahliadne, že takej hlúpej slovenskej spisby nebolo ani nebude ani v knihách ani nikde, že Slováci, trebárs by oni skade pochádzali, nielen zo šarišskej, zemplínskej, spišskej stolice, majú len jednu spisovňu reč a nie dialektovú, je iste, to každý uzná, a preto pre Slovákov zo spomenutých stolíc tiež nemá si inač písať, ako spisovnou rečou; keď Slovák rozumie knihám v čistej slovenčine písaným, rozumie i novinám. Nám netreba sa deliť, ale zjednotiť! Či Nemci nemajú tiež rozličné dialekty a čí nepíšu jednou spisovnou rečou nemeckou? Nuž ale „sorikare“ „sogri“ Konského Frasu, sú alebo hlúpi, alebo zaslepení, alebo detský rozum majú, keď také hlúposti čítajú a podporujú (V skutočnosti je to Pešťbudínska politika na rozbíjanie slovenskej pospolitosti, vtedy ako aj teraz). Ja som Spišiak, ale do takého hlúpeho maďarónskeho Konského Frasu ani len nekopnem, nieto aby zaň ešte platil! Rozumiete ma, sorikari a sogrovia eperjesski a Boh zná akých!“.

Úroveň tohto časopisu bola taká nízka, že jeden z redaktorov americko-maďarského časopisu o ňom napísal:“Roku 1894, v jeseni vznikol v Pittsburghu jeden slovenský plátok pod menom „Amerikánszko-Szlovenszký Hlasz“, sľubujúci vo svojom programe, že bude vynaučovať Slovákov láske ku vlasti starej a že mužné bude bojovať proti panslavizmu. Avšak redaktori tohto plátku-tuším, že dnes po krátkej dobe je už tretí – keby (čo pochybujem) mali trochu dobrej vôle, ale nemajú ani len najmenej vzdelanosti, aby redigovať mohli i len najmizernejší časopis. Na ukážku, že terajší redaktor toho plátku akú zbehlosť ma v dejepise, len to uvediem, že nedávno v jednom úvodnom článku písal, a síce: že Ferdinand II. bol korunovaný pred revolúciou roku 1848. A ten plátok v každom ohľade skutočne zodpovedá hlbokej múdrosti svojho redaktora. Jeho vlastenecké náuky pozostávajú z hlúpych fráz, ktoré časom do sveta pusta a oproti panslavizmu bojuje tak, že nie náuky, ale osobu Rovnianka špinavými výrazmi a nebezpečnými hlúposťami napadá. že takýto plátok veci maďarskej len škodiť môže - ale nie osožiť, to sa ľahko dá pochopiť“. (Magyar - Hirado 11..júla roku 1895)

Amerikánsko-Slovenské Noviny k tomu pridali, že ozdobou tohto časopisu nie sú iba dejepisne hlúposti, ale je tam aj iných a toľko, že by sa s nimi dal pohnojiť cely Magyar-Orszag. (Napísali 15. Jula 1895)

Podľa niektorých časopis bol časopisom rakúsko-uhorského generálneho konzula Schamberga v Pittsburghu. Do kruhu Slovenského Hlasu patrili: Jozef Geszy z McKeesportu, Klein a Bosz z Pittsburghu. Slovensky Hlas v sociálnych zápasoch zaujímal celkom odlišné stanovisko ako skutočná slovenská tlač. Stál vždy na strane podnikateľov a proti robotníkom. Počas

baníckeho štrajku roku 1894 napísal : „Neshluchajce na ňikoho ňe na Comitetoch ňe na kňazoch iďte do roboti bo ja kážem vam se uňia na szaden pad ňe budze upoznata u Frickowe Com.“ (No pekná to slovenčina!)

SLOVENSKÝ TÝŽDENNÍK

Týmto týždenníkom ktosi chcel zastaviť prúd a obrátiť smer histórie. Patril do posledných pokusov slovenských maďarónov. Začal vychádzať v novembri 1916 vo Wilkes - Barre, Pa., a začal hlásať vernosť k panovníckemu rodu habsburgskému. Útočil na všetky slovenské organizácie, ktoré vraj v časopisoch, na schôdzkach, ba dokonca vraj aj v kostoloch štvú proti starej vlasti a dobrotivému panovníkovi. Slovenska tlač privítala tento časopis s pohoršením. Národné Noviny v číslach 353, 358 z roku 1916 nazvali ho „otravou v cukríku“. Časopis hlásal, že historické udalosti Slovákov a Maďarov sú tak úzko späté, že sa ani nedá myslieť, aby tieto národy mohli jeden bez druhého žiť a jestvovať. Časopis nezabral, zostal hlasom volajúcim na pusti a v prvom ročníku aj dokončil svoju životnú púť.

SLOVENSKE NOVINY

Maďarónsky týždenník, vo východoslovenskom nárečí. Hazleton, Pa. 1897 – 1911. Vydavateľom tohto maďarónskeho časopisu na Americkej pôde bol Rev. Toth, majiteľ tlačiarne v Hazleton. Toth predtým vydával maďarský časopis Onallas a keď tento nešiel na odbyt, vrátil sa k slovenským novinám. Ich počiatok oznámili noviny Jednota takto : „Slovenské noviny, tak sa menuje nový časopis, ktorý minulý týždeň vyšiel v Hazleton, Pa. Nie je písaný v spisovnej slovenčine. Vydavateľom je Toth Ferenc, vydavateľ Onallasu, Redaktorom týchto „slovenských“ novín je W.G. Kohuot, Čech“. (Jednota, 7. júla 1897)

Rev. R. Osvald v Literárnych listoch zaznamenal zrod týchto novín takto : „Ku koncu ešte spomíname ako kuriozitu, že v Amerike v Hazletone, založili pomocou troch katolíckych kňazov neslovenské „Slovenské Noviny“, v šarišskom nárečí hrubo špiniac literárnu slovenčinu. Škodu, ktorú tento časopis mohol by narobiť, mnohonásobne vynahradí pokoj, ktorý konečne medzi slovenskými novinármi zavládol, a ich užšie spojenie, ktoré stalo sa 14. októbra. na ich schôdzi v Clevelande.“. (Literárne listy, 1897).

SLEBODNY OREL

Maďarónsky týždenník vo východoslovenskom nárečí. New York, 1901 - 1904.

Bol to typicky maďarónsky vytvor a tie všetky boli na jedno kopyto. Všetky vychádzali vo východoslovenskom nárečí, ale aj v tomto každý písal tak, ako vedel, a mnohí zle vedeli. Potom delil Slovákov podľa stolíc, stred a západ, to podľa nich bolo české. A keď pripustili, že aj Slováci žijú na Slovensku, tak proti nim, podal nich, stala iná národnosť a tou boli Slovjaci. Časopisy sa najmä vyčerpávali útočením na všetky slovenské národné podniky a na slovenských činiteľov. Slebodny Orel začal vychádzať roku 1901 v New Yorku. Keďže sa čísla nezachovali, ťažko dnes zistiť, kedy prestal vychádzať. V súkromnom majetku sa nachádzajú čísla z roku 1904. Zdá sa, že to bol posledný rok.

KRAJAN DZENNIK

Maďarónsky denník, vo východoslovenskom nárečí. New York, N. Y., 1920 - 1921.

V povojnových rokoch, keď prišiel do Ameriky Jehlička, Petz obnovil Krajana, ale teraz už nie ako týždenník, ale ako denník. Bolo to v časoch, keď maďarské kruhy celkom vážne mysleli, že Slovákom nič tak nechýba, iba Magyarorszag a protičeské stanovisko Slovákov si vysvetľovali ako promaďarské. Nuž posmelení takýmito úvahami, rozhodli sa v Amerike vydávať denný časopis, ktorý ako hlavný program mal obnovenie starého Uhorska. Čoskoro sa však vydavateľ i jeho financier presvedčili o opaku a dna 21. mája 1921 vydavateľ oznámil: „Znovu na znamosč musime dač cťenym čitateľom, že Dzennik Krajan na isti čas musime zastavic, a to skrz pričini, že slovenskich sadzačoch nemožeme dostac, a pri tich, chtore zme teraz mali, nemožeme Dzennik durkovac, bo nerozumja reči a taky veľke chibi robja, že skrz to ľem na posmich zme obracene.“. Okolo časopisu sa združovali najmä maďarského cítenia „slovenskí“ katolícki kňazi, ako :Szeman, Szuchi, Tamassy, Adzi, Haitinger, Kazinczy a iní. Ako redaktor figuroval istý Lossinsky, zamestnaním kostolník u Rev. Tamassyho, a Dr. Varga, zverolekár z Prešova, horlivý spolupracovník Amerikai Magyar Nepszava; sadzača Szenku uvádzali ako šéfredaktora. Po časopise zostala v New Yorku tlačiareň, ktorá patrila Szenkovmu synovi.

SLOVENSKÝ AMERIČAN

Maďarónsky mesačník, Pittsburgh, Pennsylvania, 1902 - 1903.

O názve časopisu vieme iba z článku Slovenského Denníka z 20.októbra 1902. Článok informuje, že Alexa Viszloczkeho, vydavateľa Slovenského Američana, žalovali Gimesky a Jakub Výrostko pre urážku na cti. V článku sa zaoberajú s Viszloczkym, ktorého už raz bol žalovaný Rovniankom a odsedel si aj tri týždne a od ďalšieho väzenia ho zachránila jeho manželka, ktorá uprosila Rovnianka, aby ich hmotne nezničil.

Časopis sa špecializoval na slovenských národniarov a ti mu boli drutarmi a neSlovákmi. Viszloczkemu hmotne pomáhali Rev. Košalko Jožka a Rev. Kazinczy, Ktorý bol Prešovčan. Viszloczky bol predtým redaktorom podobného časopisu, Slovenského Hlasu. Ani jedna zo slovenských knižníc nemá nejaké číslo z tohto časopisu. Jedným presným bibliografickým údajom je vari iba to, že ho písali vo východoslovenských nárečiach a že bol maďarónskeho zamerania.

V niektorých prameňoch názov časopisu je Slovak Amerikan. Keďže sa nám nezachovalo ani jedno číslo, dnes ťažko nám zistiť jeho pravé pomenovanie.

Možno, že z týchto časopisov by sa čí už úplné ročníky, čí aspoň jednotlivé čísla mohli nájsť v maďarskom štátnom archíve národnostnej sekcie predsedníctva vlády, kde sa aj otázky Slovákov v Amerike sledovali a študovali. Pre nedostatok záujmu zo strany slovenskej časopis zanikol vo februári roku 1903.

KRAJAN, II

Maďarónsky týždenník, vo východoslovenskom nárečí. New York, 1913 - 1921.

Tesne pred vypuknutím prvej svetovej vojny maďaróni znova obnovili Krajana. Teraz ho preniesli do New Yorku, kde mali po ruke hlavný zdroj príjmov; rakúsko-uhorský konzulát. Duch obnoveného Krajana bol ešte horší ako duch prvého. New Yorský denník o ňom napísal: „Z troch zradných v slovenskej reči vydávaných plátkov Krajan, Chicagsky Kat. Denník a Úradný Organ Kazinczyho - najhlúpejší je Krajan, ktorý je vydaný v spotvorenej dialektici ne východných stolíc. Jeho redaktorom je chlap žiadnej vzdelanosti, nemajúci o charaktere muža ani poňatia, a kde sa dosial len objavil, zanechal za sebou iba špinu a hodne dlžôb. Tento plátok je podporovaný a subvencovaný tunajším rakúsko-uhorským konzulátom. Od kedy konzulátu niet, žije iba z hlúposti zavedených krajanov, svojich sprostých čitateľov. Správy preberá z miestnych maďarských časopisov.

V rokoch vojny proti Krajanovi zakročil Rev. Kubašek a pred sudom dokázal, že ešte aj v rokoch vojny Krajan bral podporu z maďarských prameňov. Vydavateľom bol istý August Petz.

Čitateľov Krajana Slováci nazvali „HVIZDÁRMI“.(Jednota z 12. augusta z roku 1908 Gessayove rukopisne poznámky.

NAŠO NOVINI

Maďarónsky týždenník, vo východoslovenskom nárečí. New York, N. Y.,1901.

Hazleton, Bridgeport a New York boli asi za 50 rokov strediskami slovenských maďarónov a v týchto mestách najčastejšie sa pokúšali strhnúť slovenskú väčšinu z nastúpenej cesty. Najčastejšie, pravda, časopismi. V New Yorku ich vychádzalo niekoľko a prvým boli Našo Novini, ktoré tu vychádzali roku 1901. Vieme o nich iba z jednej poznámky Amerikánsko - Slovenských Novín v ktorej čitateľ píše, že ich vracia a žiada vydavateľov verejne, aby mu ich viacej neposielali, lebo on číta Amerikánsko - Slovenské Noviny a Jednotu. Neviem, čí v roku1901 začali vychádzať a ako dlho vychádzali, alebo sa z nich nezachovali žiadne čísla a v slovenskej tlači niet ani polemiky s nimi.

URADNY ORGAN

Maďarónsky týždenník. Vychádzal v Braddock, Pennsylvania 1917 - 1918.

Redaktor: Rev. Adalbert Kazincy, aj keď bol maďarón nepatril do skupiny maďarónov, ktorých motto bolo: Radšik talpa zos Maďara jak hlava zos Slovaka. Kazincy s tým nesúhlasil. Roku 1917 Kazincy začal vydávať v Braddocku čisto katolíčky, ale v ostrom maďarónskom duchu písaný časopis, ktorý mal čudný názov: Uradny Organ. O jeho obsahu sa dozvedáme z New Yorského Denníka : „Kazincyho Uradny Organ, škvár to tak pramizerný, že škoda vyhodených peniazov za papier, na ktorom sa tlači. Kazincy má svojich hlupákov, ktorých od 15 rokov za nos vodí, a ktorí mu dovolia kŕmiť ich otravou: ale keď to chcú mat, nech ohlúpnu úplné, taký ľud ani nie je sučí na nič iného. Škvár ten nemá žiaden vplyv, jeho občasný brechot nepočuť ďalej od suseda“. (Napísal New Yorský Denník 7. mája 1917)

Časopis najmä prinášal radostne správy o rakúsko-uhorských víťazstvách. Slovenské knižnice nemajú z časopisu ani po jednom čísle..

Dna 28. novembra 1918 zástupcovia amerických cudzojazyčných časopisov pozdravili prezidenta vtedy Wilsona. Bolo tam zastúpených desať slovenských časopisov:

Farník, Denný Hlas, Katolícke Slovenské Noviny, Krajan, Ľudový Denník, Obrana, Slovak v Amerike, Slovensko - Americky Denník, Uradny Organ a Ženská Jednota.

Uradny Organ je tam uvedený ako chicagsky časopis, ktorého vydavateľom bol nejaký Chudatsik. Nevedno dnes, čí ide o ten istý časopis, aká bola súrodosť medzi Kazincym a Chudatsikom.

Kto bol Rev. Adalbert Kazincy? Bol jeden zo starých maďarónskych kňazov, narodil sa 24. augusta 1871 v Prešove. Do Spojených štátov prišiel v roku 1893. Bol vysvätený za kňaza dna 16. októbra 1894 v meste Scranton Pennsylvania. Vymenovaný bol za duchovného správcu osady sv. Michala v Braddocku, Pa., roku 1896 a tam zotrval až do svojej smrti 3. novembra 1947. Kazincy sympatizoval z Pesťbudínom, a preto bol národné uvedomelými Slovákmi kritizovaný. V sociálnych a politických otázkach Kazincy bol výnimkou medzi slovenskými maďarónskymi duchovnými v Amerike. Ked bol v roku 1919 oceliarsky štrajk, (US Steel) vedený Williamom Z. Fosterom, neskôr predsedom Komunistickej strany Spojených štátov, Kazincy sa postavil na stranu robotníkov. Zamietol ustúpiť tlaku, ktorý spoločnosť naňho vykonávala. Poriadil zbierky v prospech štrajkujúcich.

Známy Americky spisovateľ slovenského pôvodu Thomas Bell { povodne Tomáš Beličák z Tvarožca na východnom Slovensku}vo svojej knihe " Out of the Furnace " sa pochvalne vyslovil o Kazincym za tento jeho krok. Thomas Bell v roku 1942 za svoju knihu Out of the Furnace dostal cenu Pulitzera. Cena Pulitzer je udeľovaná za literatúru a žurnalistiku najväčší to stupeň vyznamenania v Amerike.

Jozef Pulitzer bol slovensky žid zo Zemplína študoval v Budapešti. Jeho matka bola katolíčka otec žid. V druhej polovici 19. str. emigroval do Ameriky. Bol majiteľom najväčšieho denníka v Amerike The New York World, viac ako 1 milión výtlačkov denne. Ked Francúzi darovali sochu slobody nebolo peňazí na jej podstavec a pravé vtedy sa Pulitzer podujal tento projekt financovať, začo sa stal v Amerike váženým človekom. Pulitzerovci sa komunikovali doma po východniarsky, reč to jemu najbližšia.

Väčšinu týchto maďarónskych podnikov poznáme iba z polemík skutočne slovenských časopisov vychádzajúcich v USA. Slovenské knižnice ich nemajú. Majú ich však Maďarský štátny archív v Budapešti.

Jún 2011

Jozef Janek, USA

Bulletin Svatopluk

Thursday, May 24, 2012

Sunday, May 20, 2012

Maďarónska tlač v USA